Jesenný príbeh

Autor: Veronika Suchanská | 9.2.2011 o 19:46 | (upravené 10.2.2011 o 7:53) Karma článku: 1,65 | Prečítané:  186x

Prišla som.. Prišla som naposledy. Už neprídem, nemôžem. Všetko mi ťa tu pripomína. Všetky cesty, všetky miesta,.. A ešte k tomu je jeseň. Pamätám si na prechádzky s tebou. Najkrajšie boli práve tie, na jeseň. Mali sme čas, nikam sme sa neponáhľali.

Práve som v parku, pri našej lavičke. Vymenili ju. Už na nej nie sú vyryté naše mená. A ani ten kameň tu nie je. Napísal si mi naň, že keď sa vrátiš, budeme spolu, navždy. Škoda, že tu nie si teraz so mnou. Potrebujem ťa! Iba tá lavička poznala celý náš príbeh. Oh, áno! Ešte aj ten strom, pod ktorým sme sedávali, rozprávali sa, snívali... Boli to krásne časy, na ktoré nezabudnem. Chvíle strávené s tebou boli úžasné. Nikdy predtým som nezažila niečo podobné. Bolo to, ako keby sme boli vždy niekde mimo planéty, keď sme boli spolu. Hm...a teraz je to preč. Prečo? Prečo práve ty? Viem, bola to nešťastná náhoda.

Nikdy by som nebola povedala, že sa budem cítiť s nejakým mužom tak dobre. A ani som nechcela. Nechcela som už nikdy viac trpieť, keby som ho stratila. Po tej strašnej udalosti s mojim bratom som si povedala, že ostanem navždy sama. Nechcela som zažiť takú bolesť znova. Bol to strašný pohľad, na horiace auto. Nie, nechcem si to už pripomínať.

Ah, práve som na cestičke do lesa. Tu sme všetci zažili toho dosť. Mmm...ako mi chýbajú. Naše bláznovstvá, výlety, relaxovanie pri vode... Naše prechádzky pri západe slnka, keď si ma odprevádzal domov, chvíle strávené v súkromí, len my dvaja, naše myšlienky... Spomínam na jednu fotku, na ktorej si pri mori so svojim psom a pozeráš v diaľ. Asi do budúcnosti. Podobnú fotku mám aj ja. Hm..detstvo. Krásne detstvo, bez starostí, bez bolesti.

Vždy nosím u seba tvoju fotku, aby som si ťa pripomenula. Vždy, keď sa na ňu pozerám, mám pocit, ako by si bol pri mne. Držal ma za ruku a rozprával o našej budúcnosti. O veľkolepej svadbe, o tanci. Žiaľ, to sa už nikdy nestane.

Aha, naše obľúbené miesto. Tu sme sedávali, potichu, bez jediného slova a sledovali svet okolo nás. Krásnu prírodu, pekný obzor. Tu si ma prvýkrát pobozkal. Pamätáš? Bolo to niečo krásne. Nič podobné som vo svojom živote nezažila. Ako rada by som si to znova zopakovala. Vrátila čas a nedovolila ti odísť. Tá jeseň má svoje čaro. Je to moja posledná jeseň. Prechádzky v parku. Držali sme sa za ruky, kopali do lístia, čo bolo na zemi, mali sa radi. Teraz som tu sama a len spomínam. Sedím na lavičke a v mysli my prebehol tvoj výraz na tvári, keď si v ten osudný deň prišiel za mnou. Z hlavou sklonenou a vážnym výrazom v tvári. Kráčal si vtedy ku mne tak nesmelo, pomaly. Vedel si, že ma to zraní, tá správa. Ale muselo to byť. Alebo nie..? Ubezpečoval si ma, že to bude dobré, že sa ti nič nestane, pretože nie je žiadna vojna, netreba bojovať. Držal si ma v náručí, hladil vlasy, utešoval ma. Vtedy sme sa videli naposledy.

Už len listy z vojny, už len slová písané na papieri. Chodili stále menej a menej. Až vôbec neprišli. Už nikdy. Stála som každé ráno v okne a vyčkávala poštára. Ale márne. Nič neprichádzalo a ja som už prestala dúfať. Možno si ma chcel prekvapiť a zrazu by si prišiel. Zaklopal na dvere a ostali by sme spolu, navždy.

Zima a jar pominuli a prišlo leto. Chodievala som každý deň pri cestičku, ktorou si chodil z domu. Občas sa mi zdalo, že ťa vidím v diaľ, ale to bol len odraz zeme, na ktorú svietilo horúce slnko. Sedávala som pri vode a čakala na zlatú rybku. Mojim jediným želaním bolo, aby mi ťa vrátila späť. Čakala som márne. Ku koncu som aj chodila na stanicu sedávať a popozerala som každý vlak, či tam náhodou nie si. Či si len nezabudol vystúpiť. Či...

Prešlo veľa času bez dopisu, bez listu. Vtedy som pochopila, že sa už nevrátiš. A zrazu poslík mi prišiel povedať: „Je mi to ľúto..“ V tej chvíli som zomrela aj ja.

Kráčam našou cestou, ktorou sme vždy chodievali. Ale už kráčam sama, bez teba. Iba som spomienkami na teba. Lístie pod nohami, slnko krásne svieti a hladká ma po tvári. A tvoj chladný hrob.. Ach, nemôžem. Už len spomínam. Naše kroky na ceste pomaly miznú. Pomaly miznem aj ja.. Už som stará, nie to dievča plné elánu. Ešte posledný krát chcem ťa vidieť. Keď len na fotke. Položím ju na tvoj hrob, ešte sa naposledy rozlúčim s našou jeseňou. Odchádzam, zomieram. Idem za tebou. Tam budeme už naveky spolu, tam niet času.

Prišla som... Prišla som naposledy. Už viac neprídem. Idem za tebou...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?