Stará horáreň

Autor: Veronika Suchanská | 10.2.2011 o 9:56 | (upravené 11.2.2011 o 8:54) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  139x

Stalo sa to dávno. Tak dávno, že by si to nepamätal ani starý medveď. Tento príbeh sa odohral v lese.

Bola streda, dve hodiny poobede a Ja som išiel na posed. Zvykli sme tam chodiť traja horári, no dnes to tak nebolo. Išiel som sám a už vzdiaľky bolo vidieť náš posed, keď v tom som začul nejaký zvuk. Bol to zvuk, aký robia diviaky, keď šliapnu na suchú haluz. Zobral som z pleca pušku a obzrel sa za seba, ale nikoho tam nebolo. Tak ostražitý som kráčal ďalej. Asi 100 metrov od posedu doľahol ku mne ďalší zvuk, iný ako ten prvý. Obzrel som sa a zazrel v dialke diviaka, ktorý sa po chvíli dal do behu. Potom som išiel ďalej a ďalší podobný zvuk bolo počuť až na posede, keď som si práve odložil vak. Mladá diviačica s diviačikmi sa kuúpali v neďalekom bahne a hrali sa. Neskôr sa diviačica z ničoho nič postavila na nohy, začala kvíkať a dala sa ozlomkrky do behu. Malé ju nasledovali. Nevidel som nič, čo by ich mohlo vystrašiť a nechápal som, prečo to urobila. Vzal som do rúk ďalekohlad, priložil som si ho pri oči a pozoroval okolie, ale nič tam nebolo. Po chvíli sa rodinka vrátila a pokračovala vtom, čo začala. Mater sa kúpala v bahne a malé diviačiky sa hrali. Chvíľu som ich pozoroval, a potom som si sadol. Neskôr prišiel Tomáš z neďalekého posedu. Doniesol zo sebou domácu pálenku. Asi 15 minút sme sedeli, popíjali a rozprávali sa. Keď Tomáš bol na odchode, začuli sme neďaleko výstrel. Nebol to Martin zo susedného posedu, ani nikto z nás. Bolo to čudné, a tak sme zišli z posedu. S puškami na ramenách sme prišli na okraj cestičky, no nevideli nič podozrivé. Po mŕtvej zvery a nábojoch ani stopa. No Tomáš zazrel pár krokov od vysokého duba krvavé stopy. Tak sme sa vydali po nich. Meter od nás ležal mŕtvi diviačik. Za nami sa ozvali kroky, ktoré patrili vysokému mužovi, pytliakovi, s puškou na ramene. Bežal preč, tak sme sa pustili za ním. Bežali sme rýchlo, no on sa od nás čoraz viac vzďaloval a napokon nám ušiel. Vrátili sme sa k diviačikovi a odniesli ho na posed. Až do konca služby, všetci horári, vrátane nás, pozorovali okolie.

Na druhý deň sa konalo zhromaždenie v hlavnej horárni, kde sa hovorilo aj o našom prípade. Všetci sa zhodli, že musíme toho pytliaka chytiť a potrestať. Keď som išiel domov, dával som si všetko dokopy a prišiel som na skvelý plán. Kráčal som po starej cesičke, ktorá viedla rovno k mojmu domu. Tam ma už čakal môj verný pes Bady, ktorého som brával na veľké poľovačky. No rozhodol som sa, že ho zajtra beriem na posed.

Na tretí deň bolo pekné ráno a Ja, neobvikle, som vstal zavčasu. O hodinu sme mali vyraziť. To mi úplne stačilo na zbalenie jedla do vaku pre mňa a psa. Vyrazili sme o pol hodinku neskôr a kráčali rezko po lesnej cestičke. Na pol ceste sa pridali k nám aj Peter a Aďo. Cestou na posed sme rozoberali môj plán, ako chytíme toho pytilaka. O pár minút sme dorazili na posed a po chvíli bolo počuť čudný zvuk, zvuk, kotrý nerobí žiadna divá zver. Potom sme zbadali pár krokov od nás muža, ktorý predvčerom zabil malého diviačika. Tak sme zliezli z posedu a začali za ním bežať. Pytilak sa tiež dal do behu a bol rýchlejší ako my. “Chyť ho, Bady!” príkazal som psovi a pustil ho z vodítka. On sa za ním rozbehol a po chvíli ho dobehol. Začal pytliaka trhať, ale on sa bránil ako len mohol. Keď sme tam konečne prišli, pytliak ležal na zemi bezvládny. Horári ho odviekli na políciu a my sme sa vrátili späť na posed. Tam sme si dali zo dva poháriky pálenky. O 4 minúty neskôr nám prišiel oznámiť horár, aby sme išli do hlavnej horárne, lebo nás volal vedúci tohto revíru. Šli sme tam okolo starej horárne, z ktorej sa ozýval zvláštny zvuk. Nakukli sme cez rozbité okienko dnu a vnútry ležala diviačica, pri ktorej bolo päť mladých a cucali mlieko. Chvíľu sme ich pozorovali, a potom išli ďalej. Keď bola stará horáreň asi 100 m za nami, začalo sa z nej ozývať akési vrčanie. Obzreli sme sa a zbadali vlka, ktorý chcel zabiť mladé. No mater ich ochraňovala tak, ako ochraňuje matka svoje deti pred nebezpečenstvom. Po chvíli sa strhol veľký boj na život a na smrť. Chvílami to vyzeralo, že už-už to vyhrá vlk, no diviačica sa nevzdávala a naďalej pokračovala v tejto krkolomnej bitke. My sme robili všetko, čo bolo v našich silách. Ukryli sme sa za veľký strom a hádzali po vlkovi kamene a konáre. Lenže vlk sa nedal odradiť a bojoval ďalej. Zrazu sa ozval výstrel. To Roman, náš priateľ horár, zazrel bitku a nechcel, aby sa skončila zle pre diviačicu. Netušil, že záchránil nielen diviačicu, ale ja mladé.

O dva dni na to diviačica podľahla ťažkým zraneniam, ktoré utržila pri súboji.

Keď sme prišli do hlavnej horárne, udelili nám vyznamenania za našu odvahu. Po tejto príhode sa stala stará horáreň miestom plných spomienok.

Poviem vám, že aj po tejto príhode sa stali ďalšie a zaujímavejšie. No, ako to býva, aj tá stará horáreň sa stala pre nás zabudnutou. Kedy – tedy sme tadiaľ prešli, ale potom sme na to miesto úplne zabudli.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.

SVET

Dôsledky talianskeho referenda pocíti celá Únia

Neúspešné talianske referendum vystrašilo trhy.


Už ste čítali?