S mojim mladším bratom sme vypomáhali anglickým vojskám v rôznych krajinách sveta. Cez 2. svetovú vojnu sa môj brat rozhodol odísť do Anglicka, ale Nemci mu zmarili akúkoľvek snahu na útek. Tak sme sa spolu ďalej bránili. Po poslednom nálete nacistických vojnových lietadiel sa môj mladší brat Sean stratil. Na jeho hľadaní sa zúčastnila celá dedina, no môjho brata sme nenašli. Ja som však nestrácala nádej a hľadala som ho vyše 5 rokov. Moja snaha bola márna, Sean sa nikdy nenašiel.
Ako roky plynuli ďalej, začala som dostávať záhadné listy s neznámou adresou odosielateľa. Vtedy by ma nenapadlo, že to mohol byť môj mladší brat. Pravdu povediac, úplne som na neho zabudla. Po pol roku listy chodili málokedy, až napokon úplne prestali chodiť. Myslela som si, že niekto chce byť vtipný, tak som ich ignorovala. Od druhej svetovej vojny ubehlo už vyše 20 rokov a Ja, plná snov, som sa vydala na okružnú jazdu okolo sveta. Bola som uchvátená toľkou nádherou. Všade boli lúky, rieky boli priezračne čisté a obloha nádherne modrá. Tam to len chrlilo nádherou a láskou. Až vtedy som si začala uvedomovať, čo som vlastne stratila, keď som s bratom išla vypomáhať do armády. Začala som to úprimne ľutovať. V jeden deň som len tak pozorovala deti, ktoré sa hrali na tunajšom detskom ihrisku, keď som spozorovala jedného človeka, ktorý sa podobal na Seana. Bežala som k nemu a chytila ho za plece. On sa obrátil a videla som mu priamo do tváre. Ale nebola taká istá, ako mal Sean. Od tej chvíle som ho začala hľadať. Vybrala som z banky dostatok peňazí na cestu, ale bol tu jeden háčik. Nevedela som, kde sa Sean nachádza. Nemala som ani len tušenie, kde by mohol byť. V tom som si spomenula na záhadné listy a bežala som ich nájsť. Začala som ich prezerať jeden po druhom, no spätnú adresu som nenašla. Nemala som šancu ho nájsť. Neskôr ma napadlo pozrieť sa na známky, no ale ani tie mi nič nové nepovedali. Sedela som tam ako päť korún a nevedela sa pohnúť z jedného miesta. Potom som si kľakla na podlahu, dúfajúc, že ma niečo napadne, ale snaha bola márna. Od únavy z toľkého hľadania som napokon zaspala.
Ráno slnko nádherne svietilo a vtáky si poletúvali na modrastej oblohe. Po dlhom zaváhaní som stala z dlážky a išla sa osprchovať. Na dnes som mala naplánované dve schôdzky, ktoré boli pre firmu, kde som pracovala ako manažérka, veľmi dôležité. Prišla som o dve minúty neskôr a to pre mňa znamenalo len jedno, padáka. Po prvej schôdzke si ma zavolal šéf a poriadne na mňa nakričal. Už som tušila, čo bude ďalej, ale nestalo sa tak. Prišiel za šéfom jeden z dvoch mužov, ktorí boli na schôdzke a prihovoril sa za mňa. Zabralo to a Ja som mala naspäť svoju prácu. Nestihla som sa ani poďakovať a vyletela som z miestnosti ako šarkan. Po tejto príhode som už nikdy nevidela toho muža. Oveľa neskôr nám prišiel list do firmy, v ktorom bolo písané, že ten muž zomrel. O dva dni na to mi prišiel telegram od môjho brata. Písal mi, že sa už skoro uvidíme. Bola som z toho taká šťastná, že som mala chuť to vykričať do celého sveta.
Tých pár týždňov, čo nás oddeľovalo od nášho stretnutia, som len tak flákala. Pár dní pred stretnutím sa stala menšia nehoda. Narazila som s autom do stĺpu, ale vyviazla som so slabším otrasom mozgu a menšími odreninami. No to ma neodradilo od dlhoočakávanej chvíle. Z nemocnice ma pustili na štvrtý deň, takže som mala dosť času na kúpenie pár drobností.
Hodina sa blížila a Ja som bola čoraz netrpezlievejšia. Bola som z toho všetkého celá vzrušená a na druhej strane som mala strach sa mu pozrieť do očí. Nevedela som, čo mu mám povedať, ako bude on reagovať. Mala som v tom poriadny zmätok, ale nevzdávala sa. Na ceste do reštaurácie mi prechádzali hlavou rôzne myšlienky a spomienky. Zrazu som sa ocitla zoči – voči tvári, ktorú som už dlho nevidela. Približoval sa bližšie a bližšie, až napokon zastal asi meter predomnou. Bola som celá dojatá z toho všetkého, že som si nevšimla, že to nie je Sean. Po chvílke sa mi neznámi muž prihovoril po španielsky. Díval sa na mňa, ako na zjavenie a pýtal sa čudné otázky. Nerozumela som mu, nevedela som, čo odomňa vlastne chce. Myslela som len a len na to, kde je Sean. Odišla som z toho miesta smutná a nevedela, či ešte niekedy uvidím brata.
Po tejto udalosti som odišla z mesta a presťahovala sa do Európy. Ďalšie pátranie sa začalo v Nemecku. Nevedela som si vysvetliť, prečo práve Nemecko. Niečo ma tam ťahalo, ale nevedela som, čo. Hľadala som ho ďalších 10 rokov, ale moja snaha bola márna. Nikdy som svojho brata nenašla. Nepokúšala som sa ho hľadať ďalej, lebo som mala dosť starostí so svojím zdravím a pravdu povediac, ani som netušila, kde ešte ho mám hľadať.
V jeden deň som bola na tom veľmi zle. Odviezli ma do tunajšej nemocnice. V moje posledné hodinky života som myslela na môjho brata, na pekné spomienky. Moje myšlienky musel Sean počuť, lebo, keď som zaspávala, objavil sa pri mojej posteli ako prízrak. V duchu som si povedala: “Konečne sa našiel.” Neverila som vlastným očiam. Môj brat bol celý ten čas v Nemecku a Ja som ho nevedela nájsť. Chodila som sem na služobné cesty, ale nikdy som ho tam nevidela. Obaja sme boli šťastní, že sa konečne po toľkých rokoch znova vidíme. Hľadala som ho toľko rokov, a teraz, keď ho vidím, mám len pár hodín života.
Vyrozprávali sme si všetko a Ja som odchádzala s tým, že som ho našla. Našla som môjho mladšieho brata Seana.
Sean po mne zdedil všetok majetok a založil si vlastnú firmu. Oženil sa a mal 3 deti. Najstaršiu dcéru pomenoval po mne.
Volám sa Alex a toto bol môj príbeh.
